V roku 1792 založili v Rimavskej Sobote Societas ex totius monarchiae austriavae erutita (Spoločnosť vzdelancov z celej rakúskej monarchie). Rok predtým vznikla v Nižnom Skálniku Čitateľská spoločnosť Malohontská a v roku 1808 založili Matej Holko a Ján Feješ Erudita societas kishontensis (známu Učenú spoločnosť Malohontskú). Každoročne vydávali zborník prác pod názvom Solenniá. Ich snahy sa však obmedzili len na malý okruh vzdelancov a neprenikli medzi pospolitý ľud. Širšie pôsobenie mali čitateľské spolky v Pondelku, Ožďanoch, Ratkovej, Tisovci, ktoré okrem miestnej inteligencie oslovili aj remeselnícke a roľnícke vrstvy.
V 19. storočí vyvíjal medzi pospolitým ľudom záslužnú kultúrno – osvetovú činnosť šíriteľ slovenskej a českej knihy Matej Hrebenda, ktorého meno od roku 1991 nesie naša knižnica.
Vďaka neúnavnej osvetovej práci Hrebendu mohli sme prevziať hrebendovskú štafetu aj my a prispôsobiť ju zámerom súčasnosti.
Etapy vo vývoji knižnice súviseli s legislatívnymi zmenami. Vznik ČSR a s ňou prvý knižničný zákon o obecných verejných knižniciach roku 1919 sa v južnom pohraničí uvádzal do praxe oneskorene. Až v roku 1925 bola v Rimavskej Sobote zriadená obecná knižnica s pár stovkami kníh. Neskôr, 16.12.1947, bola premenovaná na mestskú knižnicu. V tých časoch evidovala 706 zväzkov kníh a 261 čitateľov. Zásadnejším medzníkom vo vývoji knižnice bol rok 1952, kedy sa uznesením rady bývalého ONV 1. júla vytvorila okresná ľudová knižnica. Z necelých 5000 zväzkov kníh, ktoré mala pri svojom vzniku, evidujeme v súčasnosti takmer 100 000 jednotiek čistého knižničného fondu. Počet čitateľov sa zo 420 rozrástol na 5 000 a z 12 000 výpožičiek v súčasnosti vykazuje 250 000 ročne.
Pohľad späť by bol neúplný bez náčrtu kvalitatívnych zmien. Postupné budovanie profesionálnej bázy knižnice vyústilo do vytvorenia takých pracovísk knižnice, akými je regionálna bibliografia a oddelenie teórie, metodiky a koordinácie knižničných procesov. Zásluhou nich sa získavajú, spracúvajú, uchovávajú i sprístupňujú informácie regionálneho charakteru. Ich výsledkom je niekoľko desiatok personálnych, tematických a výberových bibliografií a rozsiahla báza regionálnych informačných kartoték. Uvedené aktivity nadviazali na bohatosť literárnych tradícií a rozsiahly výskyt známych (z nášho pohľadu záujmu najmä literárnych) osobností historického regiónu Gemera – Malohontu.
Od začiatku 80. rokov minulého storočia knižnica zápasila s neľahkými priestorovými podmienkami v budove Gemerského múzea, ktoré sa stávali prekážkou pri realizácii ďalších plánov 5. mája 1994 boli širokej verejnosti slávnostne sprístupnené nové priestory knižnice a v súčasnosti je táto budova nielen dominantou Hlavného námestia ale celého mesta. Objekt patrí medzi najstaršie architektonicko – kultúrne pamiatky. História budovy je spätá s dejinami malohontského dištriktu a samotnej župy Gemersko – Malohontskej. Pôvodný dátum dokončenia stavby rok 1798 je uvedený na fasáde a dá sa prečítať z latinského nápisu:
 |
Obr.1: Latinský nápis na budove knižnice: „Z prozreteľnosti štátu a usilovnosti ľudu pre všeobecný úžitok“ [Autor: S.Zubo]
|
ktorý v preklade do slovenčiny znie „Z prozreteľnosti štátu a usilovnosti ľudu pre všeobecný úžitok“.
 |
Obr.2: Kroniky dokumentujú všetky akcie organizované knižnicou [Autor: S.Zubo]
|
Snahou celého kolektívu knižnice je napĺňať každodennou prácou a najmä spokojnosťou našich čitateľov a používateľov zmysel nápisu. Splnil sa náš dávny sen – dať čitateľom mesta a regiónu reprezentatívnu verejnú ustanovizeň. Z pôvodných 400 mestrov štvorcových vtedajšej plochy sa knižnica rozrástla na 1400. Žiaľ, budova má aj nedostatky, najväčším je nemožnosť bezbariérového prístupu; len k centrálnemu pultu z nádvoria knižnice.
