Preniesli sa v čase o 220 rokov späť do Hačavy, rodiska Mateja Hrebendu.
V zážitkovom čítaní nazreli do triedy v dedinskej škole na vyučovanie krasopisu, kde sa potrápili pri písaní s husím brkom. Vyskúšali si prácu mendíka i hlásnika, predávali knihy na jarmokoch.
Zistenie, že aj veľké osobnosti boli kedysi deťmi - zvedavými, živými a neposednými zmenili pohľad študentov na starých fúzatých pánov a distingované dámy, ktorí sa na nich pozerajú z učebníc, dobových obrazov, či pamätníkov.
